Víkend v Paríži alebo Paríž za 1 deň

Autor: Ingrida Šmeringaiová | 20.5.2015 o 15:13 | Karma článku: 4,01 | Prečítané:  750x

Pridávam sa do klubu návštevníkov tejto francúzskej metropole! Za milovníka (-čku) tohoto pulzujúceho mesta sa ešte nepovažujem. No rozhodne odporúčam jeho návštevu tím, ktorí o nej stále uvažujú. Tu je moja skúsenosť.

Ja som na prehliadku Paríža mala vpodstate len jeden deň. Niekomu by sa to zdalo málo, no musím povedať, že i za jeden deň sa toho dá stihnúť veľa. Je potrebné plánovať! Ako všetko v živote… A o Paríži je na internete hromada informácií - pridávam ďalšie. 

V piatok sme dorazili na parížsku vlakovú stanicu Gare d´Est, cieľ nášho TGV vlaku. Odhliadnuc od toho, že cesta týmto tryskáčom je pekelne drahá (hlavne v piatok), tak bola pohodlná a hlavne rýchla (kto by to povedal:)). Záleží odkiaľ vyrážate, samozrejme. Jediná nevýhoda sú spolucestujúci. Nikdy neviete, koho vám pridelia. Ja som mala „šťastie“ na neposedného azijského chlapca (8), ktorý si hneď na začiatku pochrumkával na smažených krevetách z fastfoodu. „Výborná kombinácia…malé dieťa s rybou“ povedala som si. Okno som neotvárala...chudák by sa ešte nachladil…:-p. Počas cesty kamsi on a jeho (akože dosť laxná) mama odbiehali, takže na pár okamihov bol od jeho otravného ja (a tabletu) kľud. Po ľavoboku som mala na začiatku cesty nejakú slečnu, ktorá nemala miestenku (možno ani lístok), takže sa opierala o zadnú stenu vagónu (a tak trochu mi dýchala za krk). Naproti, v batožinovom preistore medzi sedadlami, sedel ďalší „vydedenec“, nejaký mladík. Vylodili sa na prvej medzizastávke, bez toho, aby ich sprievodca kontroloval. Cool! 

Náš hotel bol hneď pri vlakovej stanici, takže sme nemuseli využiť mestskú hormadnú hneď v prvý deň/noc. Veľmi praktická vec. Hotel Liber*el som objednávala cez portál bo**ing.com. Recenzie sa našťastie nemýlili, hotel bol vporiadku a černošský presonál tiež. Hneď sme schmatli mapu mesta zo stojanu na recepcii (dobrý ťah, ráno už neboli) a zdvorilo odmietli ponuku raňajok za poplatok päťtnásť eur na osobu. Ako vravím, oplatí sa čítať recenzie.

Ráno sme zjedli svoje zásoby jedla a kukli na mapu, akou cestou sa vydáme. Zatiaľčo ostatní pili kávu vo svojich hoteloch, my sme už boli na ceste do Louvru, odkiaľ sme to z hotela mali na skok – metrom. Na stanici Gare d’Est sme si kúpili denný lístok na mestskú dopravu – stačil Ticket Mobilis pre zónu 1 a 2 za sedem eur na osobu. Predala nám ho černošská pani za okienkom s (ako vždy) „nadšeným“ výrazom. Vravela, že tento lístok je lacnejší, než Paris Visite alebo Ticket t+, proklamované na niektorých weboch ako najvhodnejšia varianta. Vedela po anglicky a k lístku nám automaticky dala mapu metra. Verili sme jej (čo nám ostávalo). Na lístok sme vyplnili meno a dátum a šli na to (takže pero sebou).

V spleti chodieb metra (áno, je dosť špinavé) sme sa po počiatočnom blúdení zorientovali a nasmerovali sme sa do stanice  Palais Royal Musée du Louvre. Od nej k Louvru stačí prejsť pár krokov. Namierili sme si to k známej sklenej pyramíde, kam nás doviedol dav turistov (dobrý indikátor smeru). Ochotné asistentky nás nasmerovali do správnej rady (sú dve, jedna asi pre VIP), vymedzenej stĺpikmi a lankami, ako zvyknú byť v kine, a ktorá bola takmer prázdna. Cesta pomedzi lanká je dlhá a kľukatá, až sa človeku zatočí hlava, pokiaľ ich poctivo nasleduje. My sme boli trošku rebeli a prekračovali sme ich... K bezpečnostnému oskenovaniu našich sexy tiel a tašiek sme sa dostali asi po piatich minútach. Bolo pred deviatou ráno. Tí, ktorí prichádzali neskôr po nás sa nekonečnému čakaniu na vstup už nevyhli. Louvre bol pekný, Monu Lisu nájde skutočne každý (stačí nasledovať jej mystický úsmev...a šípky). My sme v múzeu strávili asi dve až tri hodiny. Dovolím si povedať, že sme šli rýchlym krokom a prešli sme len časť prvého poschodia.Trinásť eur na osobu je takmer nič za ten celkový zážitok. Naše krky dostali rozhodne zabrať. A niekedy i nos -  oddelenie so sarkofágmi v podzemí egypskej časti by mohlo smrdieť menej po močovine (z priľahlých toalet). Ale stálo to za to, oh yeah! 

Z Louvru sme šli pešo popri Seine na ostrov s kostolom Ste. Chapelle (dvadsať minút v rade pred chrámom, oskenovanie, päť minút v rade na lístky a potom pekné mozaiky vo vnútri – malé, drahé, ale milé, juj) a Notre Dame (foto pred kostolom a ide sa na obed). Na ceste popri rieke sme prešli i známy most plný visacích zámkov od zaľúbencov zo všetkých kútov sveta. Na jednom z mnohých zámkov na bicykle viselo ďalších desať menších - zákazy sa majú predsa porušovať, nie? Veľmi fotogenické, no stabilitu mosta sme my radšej neskúšali.   

Po obede v reštaurácii Le Twickenham (kuracia špajla, citrónová omáčka a ryža s kúskami ananásu – až na to nedopečené kura ok) sme sa vydali pešo smerom k Palais du Luxembourg. Po ceste sme to vzali i k Pantheonu (pred ním len foto a šup ďalej). V luxemburských záhradách (je z nich vidieť mrakodrap Montparnasse i Eiffelovka) sme sa zdržali asi hodinu, kedže sú rozľahlé. Chvíľu sme kľučkovali medzi turistami a bežcami a chvíľu hľadali verejné WC. Nakoniec bolo niekde medzi detským ihriskom a políčkami pre petang, vďakabohu!:)

Zo záhrad to bolo len na skok (podľa toho ktorým východom z parku vyjdete) ku kostolu St. Sulpice. Pekný, veľký, ako vyzerá vo vnútri neviem, na jeho prehliadku nebol čas. Google iste rád prezradí...a voila! Áno, pekne (temno). Pri vchode kostola si v chládku hovel nejaký miestny bezdomovec s pivínkom, ktorý mal odvážneho psa. Ten balancoval na okraji nohy jedného z mohutných stĺpov, asi tri metre nad chodníkom, s úplným nezáujmom o holý život. Poznal svoje teritórium dokonale.

Metrom sme sa odviezli do stanice Varenne, ktorá je blízko Hotel des Invalides. Tam sme sa stretli s autobusom plným českých turistov. Sandále ich prezradili skôr, než prehovorili (nič v zlom priatelia). Okrem nich sme na ulici obišli i nejaké induviduá, ktoré si na chodníku rozložili stany a variče - zaujímavé. Do areálu invalidovny sme nešli.

Pešo sme odtiaľ postupne prešli malebnými uličkami až k Eiffelovke. Tam foto, predrali sme sa davom turistov na druhú stranu rieky, popod nohy Eiffelovky (a že ich má veľké), k Trokadéru. Tam ďalšie foto a potom sme tento monument obišli smerom k stanici metra s rovnakým názvom. V malom parku pri Trokadéru sa pripravovala na súboj nejaká mladá boxerka. Celkom fajn prísť si  zaboxovať k Eiffelovke.

Ďalšou zastávkou bol Víťazný oblúk (stanica Charles de Gaule Etoile v našom prípade). Auta, ľudia a hluk všade kam sa pozriete. Chceli sme si to namieriť dole ulicou po Champs Elysées, ale zdržal nás nečakaný výbuch na kruhovom objazde. Autobusová spoločnosť pre turistov sa tak trochu  prepočítala a neskontrolovala si kvalitu pneumatík. Tá doslúžila a výsledkom bol ohromný výbuch a oblak prachu priamo počas vyberania kruháča. Našťastie sa nikomu nič nestalo (aspoň to tak z diaľky vyzeralo). Neuveriteľné, ako rýchlo sa na miesto dostavila polícia. „To sú tí súkromní autobusoví dopravci…kvalita za rozumnú cenu“ poznamenal jeden taxikár po anglicky. 

Po adrenalínovom zážitku sme teda zišli po preslávenom bulváre smerom k Place de la Concorde. Obchodom sme odolali, davu ľudí tiež, a aj keď nás už boleli nohy, tak i miestnym "rikša - boyom". Jeden nám ponúkal, že nás odvezie na Champs Elysees, keď nás zastavil na dolnom konci tejto ulice. Sa trochu sekol, chalan. Od obelisku na Námestí Svornosti sme sa vydali k Ste. Madeleine, všetko bolo na dohľad, takže pekne nožka za nožkou. Cestou ku kostolu sme obišli jeden lákavý obchod s makronkami. Bolo v ňom veľa zákazníkov (prevážne žien), takže sme sa ani nezastavovali a išli ďalej. Námestie Vendome bolo neďaleko (na mape určite), bohužiaľ bol Venomský stĺp v rekonštrukcii, takže z sme z neho videli aspoň peknú veľkú fotku. Zamierili sme si to k Opere po ulici Rue de la Paix. Pred operou, za operou, všade veľa ľudí a sem tam nejaký pouličný umelec. Keď sme šli okolo opery my, zrovna spieval Michel Telo jeho Ai Se Eu Tu Pego. Či to bol skutočne on neviem :), ale pesnička spravila náladu. Pridali sme do kroku smerom k obchodnému domu Printemps. Cieľom neboli nákupy (aj keďrozhodne bolo z čoho  vyberať), ale výhľad na Paríž. A čo bolo najlepšie, zdarma a bez davu ľudí. S Eiffelovkou sa to asi nedá porovnať (teda, podľa toho, do akého poschodia veže vyleziete), no aj tak ten pohľad na pulzujúci Paríž pri zapadajucom slnku stál za to! Okrem toho z Eiffelovky si mesto s Eiffelovkou neodfotíte, že?

Z obchoďáku sme od stanice metra Havre Caumartin zamierili do stanice Abbesses, pod vrškom Montmartre. Našim posledním cieľom bola bazilika Sacre-Coeur. Na boľavé nohy nič moc, ale výstup ku kostolu pomedzi domy sa dal zvládnuť. Francúzi majú všetko dobre označené, takže stačilo nasledovať šípky a tie nás spoľahlivo doviedli všade. Len šípky k normálnym obchodom s potravinami akosi chýbali (na to aby boll človek agentom 007). Pod bazilikou sedeli ľudia na schodoch a klábosili. Bolo počuť i slovenčinu, či češtinu, čo bolo tak trochu príjemné, po dennom kurze francúštiny. Samozrejme, i pri kostole sa nám snažili predať Eiffelovky, skákajúcich a havkajúcich psov na baterky alebo drevené vláčiky. Černoch, ktorý ich ponúkal vydával zvuky v zmysle „Ču tšu šu šu uuu…“. Alebo bol len dehydratovaný…ktovie. Ďalší černoch na neďalekom stĺpe verejného osvetlenia predvádzal akrobaciu. Polonahý, s futbalovou loptou medzi nohami (chodidlami), sa šplhal po stĺpe za doprovodu hudby a na vrchole lampy predvádzal rôzne triky. Všetko bez istenia - napínavé... a zjavne výnosnejšie, než predaj vláčikov.

To bol posledný cieľ, ktorým sme zakončili náročný deň. Bolo niečo medzi ôsmov a deviatou hodinou večer. Ešte by sa dala stihnúť nejaká ta pamiatka, typu Mouline Rouge :-P, no nás premohla únava a hlad (nakoniec sme ten obchod s potravinami našli).

Výhľad na nočné mesto by iste stál za to. Zo Sacre-Coeur, z Printemps alebo z Eiffelovej veže. Je to úplne jedno! Zážitok to bol aj bez toho neopakovateľný!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?